Buď s nami rozvaha a láska.
Buď s nami srdce človeka.

(* 9. október 1916, Žilina – † 31. júl 2000, Žilina)

Slovenský básnik katolíckej moderny, pedagóg, prekladateľ nemeckej a francúzskej poézie, literárny vedec, hudobník, spevák, futbalista.

Narodil sa v rodine remeselníka, reálne gymnázium Jána Palárika vychodil v rodnom meste. Po maturite pôsobil ako učiteľ v Hornom Hričove, Terchovej, Nesluši a Žiline. Vysokoškolské vzdelanie ukončil v Bratislave na Pedagogickej fakulte. Hudobné vzdelanie (hru na husle) absolvoval u profesora A. Vrtela v Bratislave. Od roku 1941 učil na viacerých stredných a odborných školách a aj na Jazykovej škole v Žiline.

Niekoľko rokov bol tiež kronikárom mesta Žilina, pracoval aj na Krajskom národnom výbore - odbore školstva v Žiline v oblasti umenia, ochrany pamiatok a prírody. Bol aktívnym hráčom futbalového klubu, členom orchestra mesta Žilina, jedným zo zakladajúcich členov Zboru Žilincov a pracoval aj v miestnom odbore Matice slovenskej. Hudobný talent zúročil v Speváckom zbore slovenských učiteľov, kde spieval vyše dvadsaťpäť rokov a s ktorým precestoval takmer celú Európu. V roku 1941 sa oženil, s manželkou Margitou mal dcéru Tatianu.

Knižne debutoval v roku 1941 zbierkou básní „Vám, rodní moji“, potom sa publikačne nadlho odmlčal. Ďalšie knihy mu vyšli až po štvrťstoročí, po prečkaní najťažších rokov komunizmu. Popri básnickej tvorbe sa venoval aj teórii literatúry a prekladom z nemčiny a francúzštiny, ktorých väčšina ostala v rukopise. Svoje básne a literárne texty publikoval v časopisoch Elán, Tvorba, Verbum, Slovenské pohľady, Kultúra, Nová práca, Slovenský jazyk a literatúra, Učiteľské noviny, Literárny týždenník, Katolícke noviny a Zrno.

Jeho inšpiráciami boli láska, príroda, rodina, mama, nepokojný svet i rodná Žilina. Peter Ničík o jeho tvorbe hovorí: "Prečítal som asi 14 básnických zbierok Janka Frátrika a vošiel som do krajiny jeho vnútorných vesmírov. Dotýkal som sa krásy a posolstiev slov a symbolov, nesmiernej hĺbky jeho ľudskosti, obrazov vyžarujúcich nehu, domov a pokoj, ale aj  básnikovej rozvíchrenej túžby odkrývať pôvab veci viditeľných aj neviditeľných objavovať spievajúce veci sveta a čistý prameň, ktorý nás presahuje. Uvidel som dobrodenie lásky. a chcel som sa s vami podeliť o priestory jeho krajín, ktoré sa najlepšie poznávajú v tichu, v zmĺknutí hluku povrchného života, v stíšení vlastných myšlienok, v tichosti srdca, kedy sa vám krajiny Janka Frátrika prihovoria samé." 

Za svoju všestrannú a bohatú činnosť dostal Ján Frátrik mnohé vyznamenania a uznania. V roku 1967 získal literárnu Cenu mesta Žiliny za zbierku básní Kamenný vzdych. V roku 1969 Cenu a Striebornú medailu J. A. Komenského za dielo Moderné postupy pri rozbore verša na Uherskobrodských dňoch, Pamätnú medailu v roku 1968, čestný titul Zaslúžilý učiteľ v roku 1970, jubilejnú plaketu k 50. výročiu Speváckeho zboru slovenských učiteľov. V roku 1981 mu Rada Mestského národného výboru udelila pamätnú medailu Zaslúžilý občan mesta. V roku 1996 sa stal laureátom prestížnej ceny Zboru Žilincov Genius loci Solnensis za významnú literárnu činnosť venovanú Žiline a Mesto Žilina mu udelilo Čestné občianstvo mesta Žilina. Stalo sa tradíciou, že Mesto Žilina udeľuje svojim zaslúžilým pedagógom Cenu Janka Frátrika za pedagogiku. Rok 2011 vyhlásil Žilinský samosprávny kraj za Rok Jána Frátrika na Hornom Považí.

 

Pocta Jankovi Frátrikovi – básne a myšlienky
(z výstavy KrKS v Žiline 2011 - výber zo 14 kníh básnika, krajiny Janka Frátrika zasvietil Peter Ničík) 

 

xxx krajina pramienkov xxx

Zapáliť slovo, svietiť vlastným svedomím.

x  x  x

Keď raz ...

Keď raz budete si čítať
tieto verše
a keď mňa tu už nebude –
nesmúťte. Sny sa kľujú k ránu.
Nemal som smútok rád – nedajte slzám skanúť ...
Nech nezotrú tvary písma,
nech akokoľvek bola bolesť prísna,
vždy ste mi boli všetci
bratmi a moje sestry!
Ó, bolesť
ty radšej nádeji sa prestri,
ty moje básne popremieňaj
na vzácne potešenie –
nech láska sa tu ako dúha klenie,
bolo len slovo,
čo do útechy poberá sa –
len ono bezpečná je trasa ...
Keď raz budete si čítať verše,
verím, že čosi slnečného svitne medzi vás.
Pripravte vázu kvety, na úsmev plný krás.

xxx krajina domoviny zvonov xxx

Mama

Taká je malá, celkom malilinká
jak v modlitebnej knižke krížik.
V očiach jej šuští omrvinka,
čo nikomu tu v biede neublíži.

A ešte menšia . . . Už len ako bodka.
Takú ťa mám rád.
A v šatke rána, keď ťa nebo bozká,
vždy nám delíš krajček seba,

aby nebol u nás hlad.

x  x  x

Okolo stola sedávali sme vždy šiesti,
každého mama po poriadku osloví –
a kde sa naje šesť, tam sa ešte siedmy zmestí.
Zatmenie reči. Prvé slovo otcovi.

Dlžoba ako stará petrolejka
čoraz viac hľadala si u nás kút.
Len noc, len tá nám ako hviezda veľká
plachetku rozprávok vždy prišla roztiahnuť.

Falošný guľáš poľahky sme zvečerali,
zavše aj pochytali hviezdy v tanieri.
Máte sa vy skoro ako králi –
hlas otcov do maminej slzy zamieril.

x  x  x

Do plachiet môjho detstva neraz bieda oprela sa
a neraz závideli sme ver hoviadku.
No čo aj privčas vybledla nám hviezdy našej krása,
u nás vždy srdcia boli v poriadku.

x  x  x

A čo aj v prázdnych dlaniach zhášali nám kvety,
u nás vždy bolo modravého spevu dosť.
Voňalo slovo ako čerstvý chlebík,
hoc´ ponad rodné hniezda
toľko víchrov predulo.

x  x  x

Padať a vstávať. V tejto výzve hľadáme sa.
Tak málo prejde z prítomnosti do dejín.
Neóny, veľkomesto nechám za kúštiček lesa,
za materinou dúškou detstva vždy rád pobežím.

xxx krajina zeme, ktorá zvoní xxx

A človek vždy si hľadá domov.
A človek je len ako hlina do dlane.
Zapáliť slovom. Čas je svietiť vlastným svedomím.

Dobrý deň, rodná krajina.
Akvarel tento nikdy nie je na predaj!

x  x  x

Doma

A opäť doma. Považie ty moje krásne,
materidúška, podbeľ potratený pri štreke.
Dych sa mi tají, zmĺkli exotické básne.
Rozprávka rodná, recitujem si ťa. Oči privreté.

Pšeničná vôňa stúpa do živičnej hory,
na šnúrku lásky doliny si k vrchom navliekam
a kým tak domovina celá do teba sa vnorí,
zamávaš koscom, deťom, šarkanom, čo letia bohviekam.

Voňajú chlapi robotou a rodnou zemou,
vo vlaku je ich celá hora, samý les.
Belasé nebo líha ku hrabačkám v pokosené seno.
V cudzine človek bez domova prázdny je.

Bulváre, Hyde Park, Piccadilly, Versailles, Paríž,
Porýnske strapce, Schönbrun, Oceán a, bože, čo ja viem –
v tom zlate ty však jediná tu najčistejšie žiariš,
ty drahá moja, moja rodná zem.

Všetko tu spieva, prihovára sa ti v rodnej reči,
stratené diaľky políhali do srdca.
V cudzine vždy si sám. Len doma vždy si niečí,
aj bolesť ľudskejšie sa do záhybov poskrúca.

Tak opäť doma, Považie ty moje krásne,
materidúška, podbeľ potratený pri štreke.
Dych sa mi tají. Zbohom, exotické básne.
Rozprávka rodná, recitujem si ťa, oči privreté.

x  x  x

Žilina dýcha kamením a travertínom
a zeleň už len kde-tu ako almužna

x  x  x

Z lásky do lásky,
ó moje mesto
načúvam tvoju krv

x  x  x

Utíšte mi srdce,
pozhášajte svetlá,
zastavte epidémiu slov,
aby som počul toto mesto kvitnúť, ...

... Žilina je spev, Žilina je túžba,

xxx krajina presvetlená od básne xxx

Ó, kniha, ty nás učíš kráčať po Zemi,
ponad hviezdne taje.

x  x  x

Nasaď si dôverčivý klobúk Poézie,
ak chceš, aj ten vynovený,
len nech sa s básňou ľudskejšie nám žije
a láska s pravdou vždy sa kryje.

x  x  x

Aj samota sa na bolesti čistí,
keď slovo do súcitu zaniká.
Vyjastríš oči za vtáčími letmi
a hľadáš v sebe básnika,

čo naučil sa utrpeniam čeliť,
z bolestí zrážať toľkú presilu,
vyzváňať veršom v nečase i v čase,
zažíhať do tmy pieseň hrejivú.

x  x  x

      Básnik, čo modeluje z pokropenej hliny báseň bieleho šťastia, ktorá vytyčuje neúnavnú trasu budúcnosti ako loď, keď tuší nový ostrov a stroskotanci snívajú o rozpálených náručiach žien, o chlebe a sviežej vode, o spánku v zasnežených perinách; čo slnovraty storočia preťahujú do prítomnosti, aby sa mohla zrodiť a dýchať plným dúškom uprostred hliny vybrieždená pieseň života.

x  x  x

      Básnik si hľadá príbuzenské svetlá. Čoho všetkého sa zrieka pre čistú báseň, pre jediný verš.
      Vystrihuje ľudskú hviezdu, planéty, podobné tvojim modrým očiam, v ktorých láska slnkom nezapadá. Zlatá od plameňa. Vytepaná na slnko. Potom sme takí blízki potomstvu; potom je všetko dvojnásobne na dosah. Ponáhľame sa za sťahovavým tieňom. Až celkom k vybieleným brehom domova, kde mrholia verše a slzy modravejú od lásky.
      Mať tak ľudskosť zo svetla a svetlo z ľudskosti!

x  x  x

Chcel som znieť

Do poloprávd som strmo rúbal,
na jazvách prebral život svoj.
Kto mi to bolesť vyhadzuje na oči?
Nedaj mi, Pane, z cesty zabočiť.
Chcel som znieť ako čistá pieseň
pre hoboj.

Báseň. Len tá, čo srdcom zvoní.
Len tá sa pohne.
Dobre tak stúpať do svedomia
cez všetky súboje a ohne.

x  x  x

Vždy som sa chcel dostať za veci,
za deje
a za ľudí.
Naoko akoby celkom samozrejmé.
Ale len skúste aspoň za veci:
Kameň, strom a cesta.
Tisícročia v nich
a potom oči, ruky a tvar.

V prebytku nepokoja
prišiel vždy čas na srdce.

x  x  x

      Básnik, ktorý stál na úvetrí apokalyptických zámlk v rozváľaných troskách miest, aby potešoval ranených a bezprístrešných; ktorý obväz slova prikladal na vypálené stigmy koncentračného číslovania; ktorý odvrátené ľudstvo vyrovnáva s ľudskosťou; ktorý bdie a stráži obnaženú myšlienku, čo sa nasýtila hlinou a sírou; ktorý spieval pieseň, keď sa zdvihli zaklinené mosty a vyrovnávali nakrivené charaktery; ktorý srdce vďačne rozdal za smidku úsmevu a nádeje.

x  x  x

Žil si, ako sa žiť dalo,
miloval oheň večnosti,
otváral srdcia, aby nebolo prázdno,
aby tráve sa dostalo rosy,
aby studienky prichýlili oblohu
a modré nebo svietilo v ľuďoch na večnosť.

x  x  x

S vami

S vami som žil tak celý život, verše moje.
strminy výšok, šíre obzory –
Boli ste liekom ponad sny aj nepokoje,
načo to dneska komu hovoriť!

V ozvenách času prišlo veci sveta vážiť
a pravdy vytepávať do zlata –
bár´ život prebolieval neraz v tiaži,
sám čas nám hriešnu slabosť odráta ...

Nech radosť čo aj do bolesti vanie,
nech ľudstvo podmaní si vesmír krás –
svet nezachráni sex či klonovanie,
svet spasí iba čistá láska v nás.

x  x  x

Možno som v slovách nepovedal dosť –
no s vami žil som dva životy pre radosť.

x  x  x

Nikdy som sa nehral so slovami
na poéziu. Báseň mi vždy siahala
po srdce. Po lásku
i po život.

xxx krajina vzácna po dúhe xxx

Je v nás čosi stromového
a v stromoch človečieho.

Veršami spŕchnuť ponad korunu a listy
a zúrodniť každé slovo,
aby sme boli bližšie k hviezdam, stromom –
no najbližšie však k človeku.

x  x  x

V trhlinách rána zastihli sme spievať vtákov.
Pripomínali nám oblohu
poskladanú do láskavých dlaní.

x  x  x

Hora je ako kniha.
Každý strom samostatná myšlienka.
Ihličie a lístie zalomené do riadkov.
Hora je kniha,
ktorá tu bude aktuálna, aj keď nás už nebude.
Posvätný obrad čítania.

x  x  x

Ďaleko sú brehy, kde sa rozvidnieva na vesmírne súvetie, kde nový jazyk pomáha zapaľovať lampy v dlaniach, ó, čisté pramene, kade putujú myšlienky a sny cez široké okraje ciest. Nádherné dorozumenie. Zem vdychuje nové stránky. Čistota výšok.

x  x  x

Čarovné prútiky, stolček prestri sa, miesiželezo narovnáva dvojtvárie a trhliny svedomia. Aká si vzácna, blaženosť a spravodlivosť v snoch!

x  x  x

Vznešené a dozreté vety vypisuješ z Písma života a v znamení chleba tisíckrát vzdávaš vďaku za ten sen i za tie slzy, ktoré ako drahokamy zavidňujú moju domovinu. Rozviazané ohňostroje, kde sa ticho vyprázdňuje do liturgie a nadhviezdnatých svetov. Evakuácia snov. Len ísť a ísť! 

x  x  x

Oblaky

      Sťahujem uzdu rozcválaným snom, čo ma vynášajú k okrajom mliečnej dráhy, pískam si ťa oheň, čo si vypadol z obežného letu samoty, lebo žiadna výška nedodrží slovo, ktorým ťa pripútali k nehostinným brehom.
      Sťahujem uzdu rozcválaným dňom, aby sme dovideli za bolesť, až za rozvrátené stretnutia. Podeliť si poslednú hviezdu a nájsť tak rozvinutú pieseň odvahy. Deti sa hrajú so štvrtkou pomarančového slnka a pochodujú k zlatým čipkám oblakov. Čas je s nami.
      Sťahujem uzdu rozcválaným výškam. Oblaky, jediný svedok našich vzletov a pádov. Nič sa tu bez nich už nezaobíde. Ach, ako ľahko je nám s nimi zastrešiť srdcia na prahoch víťaznej trpezlivosti...
      Pokojné cesty. Vzácne roje. Minulosť v piesku.

x  x  x

      Les.
      Zelené bratstvo vône, zrodenia a zániku.
      Dozrievanie uprostred. Pozeráš na farebnú harmóniu najľudskejšej kantilény. Všetko na dosah.
      Lampášiky hviezd ťa zdravia v stĺporadí stromov.
      Vzácne katedrály. Myšlienky podobné letokruhom.
      Čože im chceme vyčítať. Každá má svoje úsvity a svoje zvečerievanie, svoje proroctvá, ktoré tu horia ako tajfúny, aby sa prebili celkom k slnku.
      Papršleky vybehnuté po záhyboch kôry.
      Samota kriesi oslnenie. Buráca ohňostroj vtáctva, listov a vyslzených plodov.
      Papršleky pritúlené pri nohách vyplašenej zveri.
      Listnaté ticho predznačuje stigmy všetkých príbehov, ktoré čas už nespočíta na dvoch rukách. Vstupuješ, aby si sa naučil gramatiku lesa, jazyk samoty, jazyk rovnováhy, lebo medzi ľuďmi odučil si sa už dávno vynášať svedectvo a podpálené túžby v praskaní snehu.

x  x  x

Len vtáky majú nepremenný dar súboja a milovania. Nevedia si ho narušiť, aj keď zabudnú čas sťahovania. Závratný pud rozkrúžených párov tak jednoducho viaže krídlo ku krídlu, aby sa večne opakoval zákon, čo je súdený a horí istotou. Zem cíti a dobre vidí, ako saq v láske rodí a zaniká, ako v hniezdach pierko po pierku presvitá do piesne. A potom výbeh. Vzlet a štyri strany. Pribúda boja o ďalší deň.

xxx krajina skameneného vzdychu xxx

Krv prúdi,
slovo potemnieva.
Ubúda z pokory.
Čo všetko dali by sme
za úprimné slovo.

x  x  x

A neraz prišlo vážiť, preosievať slová
a neraz povystierať krivé svedomie.
Koľkokrát zaozývala sa ťarcha znova.
Ach, prečo život všetko nepovie.

S kým sa tu ešte prieť a hádať,
Bože môj, chvíľku sme tu na milosť.
Koľkým sa do snov zanášala zrada
a koľkých slávomamstvo zmámilo.

x  x  x

Strašne je zem ohádzaná nenávisťou
a na scéne iba človek.
Iba Človek. Nie zvery.
Nenávisť a Láska –
najkrajnejšie hemisféry.

A človek píše vlastnou krvou Zemskú komédiu.
Má srdce, myšlienku a rozum,
najvznešenejší dar, čo veky s vekmi žijú.

A preto vraždil, a preto hroznejší je od Nera
a zvery kričia mu: Prečo od nás! Preč,
najpodlejšie zviera!

x  x  x

Napínaš čas a ten sa trhá v príkrom vzdore,
ťažko už ladiť pieseň o láske a o pokore,
v modernom rytme nenachádzaš tichých ciest,
istota zvetráva, ver´, na dlani ju vládzeš niesť,
namiesto kvetov vybuchujú ťažké spory.
Ach, náš svet, dávno nevyliečiteľne chorý?

x  x  x

Dav osočuje už aj kríž. Hľa, ešte zopár chvíľ,
 a Kristus vypustí ducha.
Všetkým tak odpustil. Aj za vrahov sa modlí,
 srdce iba k Bohu toľme búcha.
Tu v pomste iba o krv ide. A len bijú, pľujú.
 On však upína sa k nebesiam.
Tichý vzdych: BOŽE ODPUSŤ IM, BO NEVEDIA, ČO ROBIA.

x  x  x

Tri kríže ako údel. V strede Kristus Kráľ. A zo strán
 dvaja poviazaní lotri.
Golgota pustá, kde-tu olivy a cédre. Čierna
 bolesť so skálím sa kmotrí.
Súcit a odpor, hroty skrvavené. Kvapka s kvapkou
 predbiehajú zotmievanie tela.
Kresťanský brat môj, aj ty poodpúšťaš svojim vrahom,
  keď ťa pomsta obostrela?

x  x  x

Ó, skvostné ústa, ktoré odpúšťate, ktoré nepriateľa
 nazývate svojím blížnym.
buďteže stále pri nás, i keď hnev a krutosť
  nadutosti doľahne priam v týždni...

x  x  x

Aj úsmev, aj rany.
Na čas a priestor život náš je vyrátaný.
Čím ďalej v bolestiach sa nevyznáš.
A predsa život i v tých ranách krásny je,
kto ho nie tak slepo, ale otvoreným zrakom chápe.
Chlebová vôňa ako vrstvy na osudnej mape...

Tak rád by objať šíre polia
a nevynechať ani jednu byľ!
Nech víťazstvá a prehry akokoľvek tešia, bolia –
sú čakania a scény, čo si toľko preľúbil,
sú vášne, boje, sú aj príkoria,
sú vzácne sny, čo v triumfálnostiach prichodia,

lebo je nevýslovným šťastím odpúšťať a milovať
a nazývať sa bratom,
kto vieru v ľudstvo nestratil,

keď človek človeku bol katom.

x  x  x

Samota a bolesť horia ohňom lásky.
Roky, roky, kto vás vráti detským snom?
Zasekol sa život o prekážky,
Bože, koľko sme sa naslúžili nezmyslom!

x  x  x

Ó, báseň, odpusť našu ľahkovážnosť
sme ako ten výkrik čo tu visí
nad kruhmi zmárneného života.

x  x  x

Boj o moc ako šedý zákal
slepotu dvíha, keď čas duní ....
Do svojich teórii siahate si
na svoj vlastný únik.
Všetko vám život zráta.
Zanevrie sestra, brat na brata,
zabudne otec syna.
Po rokoch v preštepenom odcudzení
priľahne sny aj lásku mamonárska modla.
Tam už aj smrť je celkom zbytočná.
A príde sa ti snívať rodná hlina,
aj sa ti zachce opýtať sa seba,
čo tu bol omyl, a čo pravda, a čo klam.

Už iba pri kríži si postojíš tak sám ...

xxx krajina zlatorezu lásky xxx

Len rozprávkou si posvietiť v tmavej chodbe,
odistiť zamračenie v zaseknutom výťahu,
nasypať pred každé dvere dobré ľudské slovo,
aby tie drobné, drobulinké tvory
už nikdy s nami nešli na vápno a na olovo.

x  x  x

Bratia, ustavičný pochod v stope človeka –
ktorí ste zem zdvihli k svitaniu,
ktorí ste nevyhnali prastaré slovo lásky.
ktorí ste srdcom vyhrabali slnko z temnoty.
Ó, bratia –
jediná cesta od človeka k človeku,
jediná reťaz všetkých živých na zemi.

Od srdca k srdcu,
od nenávisti k odpusteniu,
od uzimenej túžby k túžbam slnečným.

Ó, ľudia všetkých zemí –
kým je ešte čas!

x  x  x

Ech, mať tak ešte dobré slovo,
dôveru z kamennej doby,
keď zvieratá sa túlili k človeku
a človek mal oči plachej zveriny!

x  x  x

Zem horúca, čo prečká všetkých
v koreňoch prasličiek a včelích plástoch,
v materinej dúške,
v popukanej kôre severných vetrov,
na steblách rozchytaných tráv,
lebo je ešte čas zachytiť sa
o dobré slovo človeka
a začať lásku odznova.

Aké si vzácne, pritúlenie pokoja.

x  x  x

Vytrvaj

Nech akýkoľvek zasiahne ťa úder
neboj sa vztýčiť do boja –
človek sa rodí, aby znášal údel
v súboji iba pevní obstoja.
Opri sa o silu a svojho ducha,
vytrvaj v predsavzatí nových dní
srdce nech nepokojom strmo búcha,
v láske sa každé prítmie rozvidní.

Uč sa aj znášať stonásobné trýzne,
nech akýkoľvek hrozí pád –
v odvahe strach aj bolesť mizne,
nauč sa v postojoch vždy pevne stáť.
Vytrvaj v láske, s ľuďmi ostaň,
v nich svitá záruka aj svetlo pokoja,
vždy proti neprávosti povstaň –
v súboji iba pevní obstoja!

x  x  x

Môj Bože, v premrznutých prstoch zeme
dychom sme zohrievali sirôtku lásku,
lebo sa do svedomia skĺzla tichá zbožnosť
a chceli sme byť ľudskejší a svojskí.

x  x  x

Lebo je možno všetko dosiahnuť
Keď dosiahneme svoje vnútro
Kde sa viac nehovorí o nenávisti

x  x  x

Nepokojná pieseň

Vyspievať si tak slnko
a podeliť sa s každým
o jeden lúč, o jeden šťastný kmit.
Každému by sa ušlo chlebového úsvitu
a zostalo by ešte na pieseň.
Ó, nekonečne vzácne tremolo!
Môj Bože, len tej dvojtvárnosti v ľuďoch
keby nebolo!

x  x  x

Pri dverách vytrubuje tretie tisícročie.
Má nový rozmer? Má či nemá?
Bude to láska, nenávisť, či boje?
Utíš sa srdce. Ešte je v nás nádej,
potešenie moje.

x  x  x

Dnes nad zlato

Dnes nad zlato sú srdcia nepokoje,
čo pretavujú v čin a horia ohňom snov,
čo neboja sa právd, nech akékoľvek to je,
čo jadro vecí pretvárajú na domov.

Dnes zlato je ľudské teplé slovo,
keď prihovára sa ti nežne deň čo deň –
podeľ sa so všetkým, len s ľuďmi hovor,
len s nimi prekuješ sa v čisté svedomie.

Dnes nad zlato sú priatelia a lásky,
čo s nami boli v boji, ba aj v zápolí.
Aj z dvojtvária čas príde strhnúť masky,
lebo ten život ťažko prežiť napoly.

x  x  x

Sme celý život nekonečná cesta lásky.

Opretí o zábradlie vytratených hviezd
ponúkame sny a jednoduché slová.
Aj seba premieňame na drobné
a často hovoríme, že sme nešťastní.

Aké len šťastie prežiť jeden ďalší deň!

x  x  x

Ó, svetlo. Slnko rúk a života,
jediná milosť a sviežosť do plameňa
nestratených nádejí.

xxx krajina tichého času xxx

Všetko je v tejto malej násobilke nádeje.
Jediný kúsok oblohy,
jediný vták,
čo dvíha netušenú pieseň úsvitu,
ktorá stačí,
aby sme denne utekali tráve.
Vychýlený obzor hľadá si svoj večný návrat
a noci dostávajú farbu vybielených dní.
Plamene ohviezdenej krvi,
plamene obhorených slov,
čistý prievan neúnavnej budúcnosti.
Aký si vzácny, pramienok svetla!

x  x  x

V uličkách úzkych ani autobus sa neobráti,
ani koč,
ani slnko zapriahnuté do lúčov.
Ale isto obracia sa čas. A ten má miesta aj tu dosť.

x  x  x

Akú len cenu má jediná hodina mimo času!

x  x  x

Milosrdenstvo času, ktorý vkladá prsty do rán,
hlasy mlčanlivé, čo prechádzate do kameňa.
kde sa cedí vzdych a prehlboká láska.
Klopem a búcham dom o dom, dvere o dvere.
Noví nájomníci kývajú mi z balkóna iného života.
Majú ruky vystreté až ku hviezdam,
ruky spojené okolo tejto Zeme.

x  x  x

Ó, zlaté mreže nedovidných svitaní.
Blahoslavením ktorí sa odsťahujú do seba,
ktorí sa zrieknu čerstvej hliny,
blahoslavení nad vodami a víchrom,
lebo oni prekročili kamenné úsvity
podľa ľudských rúk,
podľa premárnenej horkosti plameňa,
podľa letorastov úzkosti.

x  x  x

Mlčíme proti ohňu.
O to je ťažšie chápať samotu ruže,
samotu tváre,
samotu výčitky.
Sám v sebe celkom sám.

x  x  x

Počúvajú srdcom
(na besede s nevidiacimi)

Sedia si pokojne a hľadia do neznáma...
Pokojní a tichí ako lane.
Útešné slovo ponad temnotu
kladú si medzi prsty
tak pokorne a tak odovzdane.
Počúvajú srdcom.
Dávno už vyhmatali svoj román,
svoj príbeh temných dní.
Ak ponúkajú nádej,
už nehovoria o bolesti.
To iba láska  v nich sa celkom rozvidní.
Dívam sa na nich
a oni do prázdnoty po mne.
Neodchádzaj slovo, zostaň.
V dúhovke sa už vyčasilo na tmu
a slza prosí o báseň
tak úzkostne a skromne.

Sedia si pokojne a tichí
a v úpenlivej viere
stúpajú celkom do nás.
Dobre ťa cítia v stožiarivej tme.
Papršlek nádej, zavyzváňaj
a ostaň s nami,
kým spolu svoj čas stihneme.

x  x  x

Buď s nami sláva Božia.
Buď s nami srdce človeka.
Pod nami nedovidná tma
nad mŕtvymi zem a výšky plné hviezd.

x  x  x

Veky sa pominú a človek nenachádza
cestu k pravde, ku jej stredobodu.
Darmo sa driapať ku hviezdam,
tým nezáleží, čo sa rúca za pochodu,

ba predurčia tvoj neduživý osud,
keď prak sa predlžuje na atómy.
Čo na tom, že raz zhasne planéta,
veď zmizli mamuty a na rade sú slony

a nakoniec, ach, človek-milióntina
v zosúvaní času celkom nepatrný,
čo s ľútostivým pohľadom
stečie jak slza dostrieľanej srny.

Načo ti boli stovežaté dejiny
a načo nebotyčná veda?
Kto vie, či budeš mať času
len raz sa ešte vyspovedať.

Načo ti mocenstvá a sveta skvosty
a všetka sláva zemská –
spasiť nás môže iba Boh,
žiarivá hviezda betlehemská.

x  x  x

Dobre je tým, čo nehovoria.
Lebo sa chytili stebla rozjímania.

x  x  x

Kúpil som kvety

Už som ťa zabudol, moja pieseň,
a odpusť mi, prosím ťa, odpusť.
Slová mi vypadli,
ak melódia,
hovoria tomu skleróza.
Čudné. Róza v skle.
Ale ja mám radšej gladioly vo váze,
tie už nezanášam na cintorín,
lebo aj tam sa kradne z hrobov.
Chudáci, úbohí mŕtvi.
Kúpil som kvety milej
a možno sú to tie z cintorína...

Ako je len blízko od mŕtveho k živému.

x  x  x

Posledné veci – už len Tebe, Bože.
Nestačím sa vynadívať
kedy sme sa tak potratili sebe
a znevážili, čo nám bolo dané,
prázdne sú naše dlane
a medzi prsty čas nám preosieva svedomie
a malovernosť
a vnútri spytovania pominuteľnosť
na dosah. Ako sme len blízko hline,
tej byľke zeme, v ktorej sa na prach obrátiš.

x  x  x

Nedaj mi smútiť, Bože,
nech sú už časy horké,
len sen mi nechaj
v nezávislom čase
a čo aj o vode a
o chlebovej kôrke
len nedaj padnúť
do tmy zimnej.
Buď prvým veršom
v každej básni a
vytrvaj vždy pri mne.

x  x  x

A keď sa budú vykopávať storočia,
pozbierajú nás do plachietky viet a kapitol.
Každá minulosť sa sprítomní,
lebo sú svetlá v tmách
a budú tmy aj za svetla.

x  x  x

Môj Bože, ďakujem ti za tie šťastné okamihy
i za krv, čo mi prúdi do básne.
Zarovnaj slnkom odpustenia osudové ryhy,
kým deň môj v tvojom pohasne...